PREČO SA SÁRA SMIALA

            Jeden veľmi blízky človek sa mi pred rokmi zveril, že neverí v posmrtný život. Dodnes si presne pamätám jeho slová i okolnosti, pri ktorých to vyriekol: Stúpali sme spolu smerom k vysokohorskému masívu, ktorý sa náhle vynoril spoza mrakov. Poznamenal som, že takto nejako si predstavujem scenériu Posledného súdu: každý sám budeme stáť na vrchole horského štítu, tam, kam až najvyššie nás doviedla cesta. Údolie celého života bude ležať pod nami ako na dlani a my do oblaku budeme Bohu odpovedať na jeho otázky. „Ja tomu už neverím,“ znela tichá, veľmi tichá priateľova odpoveď. „Nemám už silu veriť, že pre mňa ešte bude nejaké potom.“
            Cítil som, že ten človek, hlboko a úprimne veriaci v Boha, mi práve odkryl jedno zo svojich bolestivých tajomstiev. Vyvaroval som sa toho, aby som spustil zo seba vodopád vyvracajúcich argumentov. Cítil som, že tým vôbec nechcel nastoliť tému k debate, skôr očakával, že to, s čím sa mi tak ticho zdôveril, budem s ním v rovnakom tichu spoluniesť. Mlčali sme, ako sa mlčí v horách, a stúpali sme vyššie.
            Krátko po tejto udalosti som mal opakujúci sa sen. V tom sne som vždy mal na okamih pocit, že umieram a padám do úplnej temnoty, do bezodného nič, po ktorom nie je nijaké potom. Uvedomil som si, že rozhovor s priateľom zanechal vo mne zrejme hlbšiu stopu než som bol ochotný pripustiť.
            Nikdy predtým som nemal hrôzu zo smrti ako z nejakej ničoty a radikálneho konca. Vedel som, že je zbytočné pod týmto čokoľvek si predstavovať, a tak sa smrť pre mňa nikdy nestala predmetom ani premietania, ani pochybností. A navyše som mal pocit, že na otázky o večnosti mám ešte nekonečne mnoho času. Ten sen sa však dotkol niečoho, čo som sám v sebe potláčal.
            Viem, že môj priateľ sa nevzdal svojej viery v posmrtný život ľahkomyseľne. Ale zakúsil vo svojom živote príliš veľa bolesti a sklamania, že v nich vyčerpal svoj potenciál dôvery a nádeje. Vážim si jeho čestné a poctivé, veľmi bolestivé hľadanie Boha. Viem, že ak by bol s priepasťou slov Ukrižovaného „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil“ príliš rýchlo hotový, nikdy by nebol schopný pochopiť radosť veľkonočného rána.
            Tiež si vážim, že môj priateľ svoju pochybnosť ohľadom večnosti nenahradil nejakým „lacným“ tovarom dnešného náboženského trhu. „Zaručene dôveryhodnej“ literatúry o stretnutí sa s očistcom či nebom alebo peklom je u nás ako húb po daždi. Mne vždy ale najviac prekážalo, keď som o týchto tajomstvách počul hovoriť s oným majetníckym postojom „zasväteného“: „Konečne vieme, ako to tam je.“
            Aj profánny svet sa téme smrti a večnosti buď úzkostlivo vyhýba alebo s ňou nezáväzne koketuje. Žiada si ju ako klišé televíznych hororov, katastrofických spravodajstiev či „ornamentov“ rockových kapiel – zneškodniť ju a zbanalizovať tým, že ju vtiahne do priemyslu zábavy.
            Smrť raz nakoniec ale vstúpi na scénu – úplne inak, v celej svojej nahote – a to nemožno nijako odvrátiť. Neviem, aké to bude. Jediné, čo môžem k svojej nevedomosti dodať, je nádej. Dôverujem Bohu, že ma za tou poslednou hranicou mojich možností nenechá padnúť do prázdna. A verím, že Kristus, ktorý je Cesta, je zároveň aj najvyšším vrcholom našich ciest. Raz sa konečne budeme môcť v jeho svetle dozvedieť celú a skutočnú pravdu o sebe, o svojom živote a o všetkom, čo k nemu prináležalo. Konečne budeme počuť tú „tajničku“, ktorá nám neustále unikala v húštine nezodpovedaných otázok, omylov a komplikovaných záhad.
            Tá nádej, že nie my, ale Boh bude mať posledné slovo, mi pripadala vždy veľmi oslobodzujúca. My by sme mali, keď príde reč na „posledné veci“, zmĺknuť. Nám neprislúcha „vedieť“, ale čakať. Až keď naozaj zmĺkneme, môžeme započuť slová: „Nebojte sa.“ „Ja som vzkriesenie a život.“
            Sú to iba krásne slová? Plané sľuby?
            Za závesom stanu – i hlboko v nás – sa ozýva nedôverčivý Sárin smiech. (Gn18,13-15) Ako sa to môže stať? Nie sme už nielen dospelí, ale aj príliš starí na všetky veľké očakávania?
            Prečo sa Sára smiala? Vari nevie, že Bohu nič nie je nemožné? Zapiera, že sa smiala. Pretože sa bojí. Jej smiech je prejavom strachu dôverovať. „Ale smiala si sa,“ trvá na svojom Pán.
             „Smiali ste sa“, hovorí Pán aj nám. Dúfame však, že i s nami naloží tak ako s našom matkou Sárou. Snáď aj náš nervózny smiech skepsy a nedôvery premení v šťastný smiech tých, ktorí sa dočkali splnenia jeho prísľubov.

             (Autorom zamyslenia je český kňaz Tomáš Halík. Zdroj: Noc spovedníka, krátené)